Hospodárenie komunistov
Hospodárenie "zločineckých" komunistov
V Britských listoch prebieha zaujímavá a užitočná diskusia o možných limitoch slobody slova v demokracii. Na prvý pohľad je všetko jasné - žiadne by byť nemali. Trestať sa nesmie názory, ale len činy. Ale bez toho by som chcel tento závažný princíp relativizovať, ponúka sa mne súčasne aj rad pochybností. Nemožno predsa dovoliť beztrestne verejne vyjadrovať potrebné preukázateľné klamstvá a ohováranie, vyzradiť obchodné alebo štátne tajomstvo, alebo okolnosti narušujúce vyšetrovania trestných činov. Ani nabádať k porušovaniu platných zákonov, čo však nesmie obmedziť ich kritiku. Pochybnosti mám už ale napríklad aj o zákazoch typu "podnecovania rasovej alebo triednej nenávisti" a podobne, čo mne silne pripomína odsudzované zákazy "hanobenie socialistického zriadenia".
Nie som si vôbec istý, ak by išlo o výzvy na občianskej neposlušnosti. A za úplne nejasné a ľahko zneužiteľné považujem odmietanie verejných, často veľmi nezávislých avšak všeobecne "neprijateľných" vyjadrenie a diskusií o rasizme, extrémizmu či nacionalizmu. V tejto oblasti už totiž pôsobí mnoho všeobecne prijatých klišé a do hry bohužiaľ vstúpili aj najrôznejšie jednostranné štátne, etnické a náboženské záujmy. Tu už zákazy hraničí aj so zastrašovaním.
Takých neoprávnených obmedzovanie slobody slova je však v našej "demokracii" oveľa viac. V našich podmienkach k nim patrí napríklad zatiaľ nenapísaný zákaz púheho oznamovanie čohokoľvek pozitívneho, čoho sa v nedávnej minulosti v Československu dopustil minulý komunistický režim alebo "totáč". Takéto informácie nepatrí do hlavného prúdu. Naopak prípustná je len a len jeho dôsledná kritika. Veľmi žiadané je preto odhaľovanie ďalších a ďalších jeho zločinov, neprávostí a neschopnosti. Platí tu jediná vopred zadanie pravda, totiž že bol ekonomicky úplne neúspešný a zločinný, a že z týchto dôvodov definitívne stroskotal. Účinne tu pôsobí nenapísaný ale funkčné pokyn ako sa o tom má hovoriť, písať i tvoriť história
Tu sa nechcem odvolávať na rad doterajších a väčšinou ututlávaných prieskumov, podľa ktorých treba viac než polovica ľudí a pamätníkov v Českej republike aj na slovenskom teraz naopak uznáva, že sa im vtedy žilo lepšie. Chcem ale uviesť pár základných a myslím veľmi dôležitých a preukazných faktov o tejto dobe, ktoré sa k občanom stále nedostávajú a ktoré by ale mali poznať. Najmä pokiaľ ide o nejsouhrnnější výsledky hospodárenia režimu v rokoch 1948 až 1989. Všeobecne je dnes prijímaný až vnucovanie princíp, podľa ktorého mierou schopností, úspešnosti a prospešnosti jednotlivcov je rast ich osobného bohatstva, ich majetku. Čo však potom platí aj pre štát, teda aj pre bývalé Československo.
Takže ako to v skutočnosti bolo. Faktom je, že pri nástupe "totáče" malo Československo súhrnný majetok vo výške zodpovedajúcej asi 400 mld Sk. Samozrejme bez hodnoty pozemkov, kultúrneho a historického dedičstva (pamiatok aj ich mobiliáru) a armádne výzbroje. Do konca roku 1989 tento majetok čiže národný majetok vzrástol na zhruba 3 bilióny Sk, teda viac ako 7,5 krát (z toho v Českej republike 5,8 x, a na slovenskom 11,4 x), a to pri päťnásobnom zvýšení úrovne osobnej spotreby obyvateľstva. K tomu by bolo treba ešte pripočítať ďalších asi za 200 mld modernej armádnej výzbroje (mali sme potrebné viac než 400 bojových lietadiel). To všetko je počítané v porovnateľných cenách (r. 1989) a po odpočítaní opotrebenia výrobných fondov. Teda tieto hodnoty vyjadrujú skutočný fyzický rast a stav celkového národného majetku. Reálne existujúce a využívané stavby, budovy, stroje a zariadenia, žiadne fiktívne burzové bubliny. Z toho na verejnoprávny (štátne a komunálne) vlastníctvo v r. 1947 pripadalo približne 55 až 58%, v r. 1989 potom zhruba 65 až 70%. Zvyšok bol družstevným a hlavne osobným majetkom (väčšinou išlo o súkromné obytné domy).
Toto národné imanie bolo stopercentne v domácom vlastníctve, takže celý jeho rast bol vydaný výhradne a bezo zvyšku z výsledkov vnútornej práce občanov. Ak zahraničná vlastníci v tých dobách uplatnili pod záštitou svojich štátov nároky za povojnové znárodnenie ich majetkov, všetky tieto požiadavky boli medzitým na základe medzištátnych zmlúv plne vysporiadané (vrátane Nemecka, Rakúska i USA).
V tej súvislosti treba odmietnuť niekoľko úplne zásadných bežne tradovaných "neprávd", najmä, že komunisti
- Tento majetok získali hlavne znárodnením. V skutočnosti toto prebehlo prevažne v predchádzajúcom demokratickom období rokov 1945 až 1947. Po februári 1948 prebehlo len dodatočné znárodnenie väčšinou zastaraných a často dokonca zadlžených krcálků drobných podnikateľov a remeselníkov v obchode, stavebníctve a službách (podobný majetok poľnohospodárov prešiel postupne do Jednotných roľníckych družstiev a bol premenený na ich osobné podiely), pričom celková hodnota takto "ukradnutého majetku "nepresiahla určite 24 až 25 mld Kčs, resp. len o niečo viac ako šesť a pol percenta vtedajšieho všeobecného národného imania;
- Zanechali za sebou dlhy. Koncom roka 1989 však nielenže neexistoval žiadny verejnoprávny dliuh, ale naopak ponovembrový režim prevzal finančné aktíva vo výške asi 85 mld Sk. K tomu navyše asi 107 ton menového zlata. Pokiaľ išlo o tzv hrubý zahraničný dlh, ten nepresiahol výšku 500 US dolárov na obyvateľa, pričom ale aj tak bola celková devízová pozícia štátu aktívny asi 23 mld Sk;
- Zanechali znehodnotené podnikové úvery. Bolo to ale práve naopak, pretože koncom r. 1989 čs. ekonomika mala len asi za 700 mil Kčs úverov nesplácaných v lehote (tj dubiózna, dnes by sa povedalo "klasifikovaných" úverov), čo reprezentovalo len asi 0,13% z ich celkového objemu. To bolo viac než zanedbateľné. Neexistovala žiadna medzipodniková zadĺženosť (nedodržanie termínov splatnosti vzájomných pohľadávok);.
- Podniky údajne nefungovali a neboli efektívne .. V úplnom rozpore s týmto tvrdením je ale fakt, že čs. národné hospodárstvo v r. 1989 vykázalo asi 150 mld Sk zisku, čiže nevídanú rentabilitu v priemernej výške 9,6% (v ČR 10,7%, v SR 7,1%) z hodnoty základného kapitálu. V rámci toho banky a poisťovne dosiahli 24,3 mld Kčs zisku. Bez týchto dlhodobých výnosov by samozrejme nebol uvádzaný vzrast hodnoty národného majetku vôbec možný.
Z toho vyplýva, že tak zatracované a odmietané spoločenské (štátne a komunálne) vlastníctvo produkčného majetku a centrálne plánovanie cez všetky svoje chyby a nezmysly bolo v bývalom Československu ekonomicky vysoko úspešné. Najmä ak jeho výsledky porovnáme s výsledkami obdivovaného kapitalizmu reštaurovaného v Českej republike po roku 1989. Vopred treba podotknúť, že súčasná štatistika je na porovnateľné údaje veľmi chudobná a ďaleko nespolehlivější než jej niekdajšej "komunistická" dáta. (Posledné údaje ŠÚ SR sú k dispozícii za r. 2006, teda za 17 rokov vlády kapitalizmu), najmä pokiaľ ide o fakty týkajúce sa majetkov. Preto sa tu nedá bohužiaľ zaobísť ani bez odborných odhadov. V prvom rade to platí už pre prepočet predvolených hodnôt (r. 1989) na súčasné ceny, ktoré vzhľadom k výraznej inflácii v priebehu týchto rokov sa do konca r. 2006 zvýšili minimálne na päťnásobok. Každý si môže konečne sám zhruba spočítať, ako sa v tomto období zvýšili ceny bytov, domov, diaľnic apodobně, ktoré tvoria základ ocenenie hodnoty národného majetku.
Navyše už možno porovnávať iba vývoj v Českej republike. Na ňu v r. 1989 pripadalo z čs. národného imanie asi 2,1 bilión Kč, teda v dnešných cenách najmenej okolo 10,5 bil. Sk (prepočítané 5 x). Skutočný čistý vecne približne porovnateľný majetok tzv domácich rezidentov koncom r. 2006 dosiahol výšku 13,1 bil. Sk (po odpočítaní jeho dlhu) a bol podľa toho vyšší asi o 1 / 4. Za 17 rokov kapitalistického hospodárenia je taký prírastok v porovnaní s "totáčem" rozhodne veľmi malý až nepodstatný, pohybujúce sa dokonca v rámci možnej štatistickej chyby. Hlavne však vôbec nevypovedá o skutočnom stave domáceho národného majetku, pretože k rezidentom už dávno patrí veľa v ČR "domorodých" či zaregistrovaných cudzích firiem a cudzincov. Možno teda vlastne povedať len to, že ide o výšku majetkov na území Slovenskej republiky. Z dostupných údajov však nedá zistiť, aký podiel z tohto majetku majetku teraz pripadá na domáce občanov a inštitúcie. Pretože ale v slovenskej ekonomike ao nej rozhodujú dnes úplne prevažne zahraniční vlastníci (pozri ďalej) odôvodnene predpokladám, že jeho terajší výška je oveľa oveľa nižšia, ako bola jeho pôvodná spomínaná "komunistická" hodnota.
Možno len usudzovať, že dnes by bolo treba odpočítať pri najmenšom výške priamych zahraničných a portfóliových investícií vo výške 2,4 bil. Sk, čo už by uvádzanou súčasnú hodnotu domáceho majetku znížilo na reálnejších 10,7 bil. Sk. Ani to však zďaleka nezodpovedá skutočnosti. Spoľahlivejšie by snáď bolo odpočítať poctivo prepočítaná hodnotu medzitým privatizovaného spoločenského majetku zahraničným majiteľom, taký údaj však nie je dostupný. V každom prípade ale je nesporné, že skutočne národný majetok SR sa za túto dobu zrejme nielen nezvýšilo, ale dokonca s veľkou pravdepodobnosťou významne pokleslo; že bolo medzitým vo významnej miere zlé hospodárenie.
A už úplne prepadlo hospodárenie verejnoprávnej - štátu a komunálnych orgánov (krajov, obcí), čiže podľa dnešnej terminológie vládnych inštitúcií. Vtedajší vyššie takého majetku reprezentovala v ČR najmenej 1,4 bil. Sk (65%) z celku, čo by dnes zodpovedalo približne 7 bil. Sk. Namiesto toho majú údajne celkový majetok (po odpočítaní dlhov) len vo výške 4,8 bil. Sk. A to už zahŕňa aj skôr neevidované a nezapočítané hodnoty časti pozemkov, cenností, nehmotných aktív a podobne. Z toho vyplýva, že už do konca roka 2006 štát a jeho orgány najmenej za 2,2 bil. Sk pôvodného spoločenského majetku prošustrovaly. Nehľadiac k ďalším škodám vzniknutých zo strát značnej časti mobiliáru a pokračujúceho znehodnotenie našich pamiatok, predajov alebo odovzdanie časti štátnych a komunálnych pozemkov a likvidácia mohutné armádne výbroje. Pretože od tej doby zahraničné i domáce dlhy "vládnych inštitúcií" ďalej a stále rýchlejšie rastú, situácia sa medzitým nesporne ďalej zhoršila a tieto straty sa do dneška ešte ďalej výrazne zvýšili.
Oddávna platila klasická zásada, že dobrým hospodárom je ten, kto nastupujúcim generáciám odovzdával viac, než sám na začiatku získal. Je zrejmé, že za obdobie rovnajúcu sa už skoro polovici doby "totáče" nový kapitalistický režim, opierajúci sa o súkromné vlastníctvo a voľnú ruku trhu, prohospodařil, čo mohol. Súkromní vlastníci i zahraniční kapitalisti teda ekonomicky v porovnaní s predchádzajúcim režimom ku všeobecnému prekvapeniu úplne sklamali .. Nielen, že prevzatý národný majetok bol prevažne v procese reštitúcií a hlavne privatizáciou prošustrován a rozpad, ale po prevrate prekonala a prekonáva česká ekonomika sústavný rozvrat. Najmä to dokazuje fakt, že
- Národné hospodárstvo už dávno prevažne ovládajú zahraniční vlastníci. Majú v rukách skoro celý bankový a poisťovací sektor, zhruba 2 / 3 obchodných činností a najmenej z 45 až 60% aj celý výrobný sektor. Rozhodujú najmenej o polovici zamestnancov, 75% vývozu a až 90% dovozu, ako aj o našich vlastných úsporách. V r. 2007 bolo do cudziny odvedené na ziskoch, dividendách a za prácu nerezidentov cez 360 mld Sk (pravda, časť z toho bola spätne v ČR reinvestovať, aby im priniesla ešte ďalšie výnosy);
- Došlo k mimoriadnemu nárastu zahraničných dlhov .. Len do konca r. 2007 vzrástli na 1,3 bil. Sk, teda asi na 6.600 US dolárov na obyvateľa (proti r. 1989 viac ako 13 x). K tomu je ale treba navyše prirátať aj výšku priamych i portfóliových zahraničných investícií, ktoré nie sú ničím iným než špecifickým vonkajším dlhom krytým vecným majetkom (podnikov, bánk) patriacim na našom území cudzím vlastníkom. Táto špecifická zadlženosť v tom istom období a to z ničoho vyrástla na skoro 2,4 bil. Sk. Dohromady ide teda o celkový dlh vo výške 3,7 bil. Sk, teda 18.200 USD na obyvateľa. Oproti obdobie konca "komunistického marazmu" to reprezentuje nárast v USD zhruba na 35 násobok (v korunách dokonca na 47-násobok) a zakladá nám na pekný ekonomický problém, možno už v blízkej budúcnosti. Na jedného obyvateľa vrátane dojčiat tak pripadá budúci záväzok voči cudzine zodpovedajúcu najmenej 350 tis. Sk (štvorčlenná rodina teda podľa toho dlhuje "vonku" 1,4 mil Sk);
- Štát a lokálne orgány (kraje, okresy, obce) teraz namiesto prevzatých finančných rezerv, ktoré by mali dnes hodnotu asi 425 miliárd Sk, resp. pokiaľ ide o podiel pripadajúci na ČR okolo 280 mld Sk, sú dnes vysoko a asi už aj neúnosne zadlžené a rast týchto dlhov sa tiež ešte stále zrýchľuje. Je reálne očakávať, že do konca r. 2009 sa zvýši dlh štátu zhruba na nejakých 1,2 bil. Sk, ak nie viac. Ak prirátame k tomu dlhy komunálne a tiež nevysporiadané stratu Českej národnej banky, ktorá už sama presahuje 200 mld Sk, tak už pôjde dohromady až o 1,6 bil. korún. To znamená, že len na hotovosť bolo takto zlé hospodárenie za dve desaťročia celkovo skoro 1,9 bil. Sk, čo sa rovná takmer 200 tisícom na obyvateľa (počítané vrátane dojčiat). Za túto nominálnu cenu sa v osemdesiatych rokoch dal postaviť rodinný domček. Navyše sme tiež prišli o skoro všetko menové zlato. K tomu niet čo dodať;
- Došlo k ohromnej strate efektívnosti národného hospodárstva. Podľa podmienok r. 1989 by dnes mala česká ekonomika ročne vykazovať najmenej 700 až 800 mld Sk zisku. Namiesto toho sa od r. 1994 prepadla do celkovej straty a až do r. 2000 sa situácia nezlepšila. Ďalšie údaje už (preto?) Nie sú publikované. Výsledky dnešných bánk, hoci docielené lichvářskými až vydieračským metódami (napr. predraženými poplatky, ktoré predtým v podstate vôbec neexistovali) naznačujú, že v tomto smere k zásadnému obratu ani v posledných rokoch nedošlo. Podľa informácie z ich kruhov údajne totiž budú mať v r. 2009 banky 30 až 50 mld Sk zisku. V porovnaní s výsledkom r. 1989 by ale mali v súčasných cenách docieliť minimálne 110 až 115 mld Sk (vrátane poisťovní). Pritom banky sú považované za akési vlajkovej lodi výnosnosti kapitálu. Takže zrejme nic moc ...;
- Tiež naše produkčné a obchodné podniky a živnostníci sa dostali do značných problémov, a to ešte pred nástupom súčasnej hlbokej krízy. Prepadá sa najmä priemyselné a stavebné ako aj poľnohospodárska výroba, došlo už k likvidácii celých skôr vyspelých odvetví (kožiarsky, obuvnícky, textilný, odevný, sklársky aj cukrovarnícky priemysel, ťažké strojárenstvo, poľnohospodárstvo, atď). Sú predlžené voči bankám, navyše sa hovorí o náraste medzipodnikové zadlženosti (neskorého splácania pohľadávok) vo výške presahujúcej 300 mld Sk. Neplatí tiež vždy riadne a včas dane a zákonné poistenie, a minimálne tak dlhuje ďalších 150 mld Sk. Banky preto vykazujú prudký rast dubiózna (klasifikovaných) úverov, dosahujúci už teraz rizikové výšky 300 až 400 mld Sk, z ktorých prevažná väčšina sa tiež vzťahuje k podnikovej sfére. Všade hromadne vyčíňa insolvencie, konkurzy, bankroty;
- Ešte horšie je na tom obyvateľstvo - občania, daňoví poplatníci, voliči, "pracujúci ľud". Dostali sa do situácií, ktoré cez 40 rokov nepoznali. Nezamestnanosť sa rýchlo znovu blíži k polmiliónovej hranici. Tisícky (len?) Ľudí pracujú bez dostávali plat. Máme desaťtisíce bezdomovcov a milióny "socek". Niekoľko sto tisíc detí žije (úradne) v chudobe. Skôr úplne neznáme zadlženia domácností má už presiahnuť bilión korún. Už v minulom roku došlo k viac ako 400 tisícom exekúcií, tento rok to už má byť asi 500 tisíc. Prepočítame Ak si to na priemernú domácnosť, tak sa týkajú takmer 15% našej populácie. Pokračujúce inflácie a deformované úrokové sadzby z depozít prináša všetkým sústavné znehodnocovanie ich úspor. Ide v podstate o trvalú, aj keď "skrytú" kapitalistickú peňažné reformu, ktorá reálne okradla obyvateľstvo ČR a SR len do konca r. 1992 zhruba o 200 mld Sk a tieto straty ešte stále narastajú. S iróniou možno konštatovať, že preklínané menová reforma z roku 1953 ľudí vtedy obrala asi o 17 mld Sk, čo v prepočte reprezentuje približne 100 mld dnešných korún. Teda len tak polovicu toho, čo na hodnote úspor bolo stratené iba za prvé tri roky kapitalizmu.
Vlády pravice i sociálnej demokracie boli, pokiaľ ide o ekonomiku iniciatívny len v snahe čo najviac podnikov sprivatizovať a výnosného spoločenského majetku sa zbaviť a ako sa zadlžiť. Snažili sa ľuďom vnútiť predstavu podľa porekadla, že "blažený tomu kto nič nemá, nestará sa, kam čo schová". Mali by sme si však naopak všímať toho, ako sa domáci zbohatlíci, zahraničné vyžírci, rôzni mnohokrát pochybné reštituentov, katolícka cirkev aj potomkovia bývalej šľachty o tento majetok bili a bijú. Takže to všetko dopadlo, ako to dopadlo. To dokazuje, že táto cesta bola a je pochybná, škodlivá ak nie vlastizrádná.
Nedá mne to nemyslieť pri tom na mladú generáciu, z ktorej strany sa niekedy ozývajú hlasy odmietajúce tzv obligatórne výdavky a platný sociálny systém, presnejšie povedané výplatu sociálnych dôchodkov ako neprimeraného luxusu, ako nadmernú solidaritu, v rámci ktorej si mladí musia nespravodlivo platiť zo svojho tie staré! Keď ale ono je to práve opačne. Seniori totiž nie sú vinníkmi ale obeťami dnešných problémov kapitalizmu. Pretože ten bývalý značný spoločenský produkčnej majetok o ktorom je v tejto stati reč vznikol výhradne a len z domácej práce našich občanov narodených zhruba do šesťdesiatych rokov minulého storočia, ktorí medzitým sú už mŕtvi alebo v dôchodku. Ten by im totiž bez problémov zaručil ďaleko vyššiu úroveň penzií a životnej úrovne než im poskytuje dnešná "milosrdný" kapitalistický štát. V skutočnosti práve z tohto majetku v podstate aj oni v deväťdesiatych rokoch žili, ako sa prešlo na súčasné "žitia na dlh" s doteraz neznámym koncom. Títo mladí si len klamú do vlastných vreciek ...
x x x
To čo sa u nás stalo, by som ilustratívne prirovnal k hypotetickej situácii, v ktorej nastupujúcej dedičská generácie po našom známom multimiliardárom Kellnerovi za 20 rokov by dokázala nielen premrhať prevzatý majetok, ale naviac ešte upadnúť do mnohamiliardových dlhov.
Takže záverom musím len konštatovať vlastný údiv, ako v Českej republike (zrejme aj na slovenskom) v porovnaní s oným "komunistickým" šlendriánem kapitalizmus ekonomicky tak totálne a rýchlo prepadol. Ako sa dokázal tak dôkladne zprofanovat. Podotýkam, že hlboko pred nástupom dnešnej všeobecnej hospodárskej krízy, ktorá nás ešte ďalej určite v mnohom horko prekvapí. Prepadol tak i jeho nositeľ, ktorý nám dosiaľ tak obetavo pomáhal a radil, to je onen vyspelý a sofistikovaný Západ.
Všetky vyššie uvádzané informácie a prepočty neboli a nie sú žiadne tajnosť. Predkladaná faktografické analýza sa opiera o publikované údaje a štatistiky. Môže si to teda zistiť a overiť každý, stačí len chcieť a snáď aj vedieť. Samozrejme by som uvítal, keby niekto mal k dispozícii presnejšie čísla, aj ak by moja tu uvádzané názory upravili alebo aj menili, ale po pravde.
Ale aby som sa vrátil k slobode slova. Pretože o týchto "neprijateľných" veciach sa verejnosť nedovídá, čo pokladám za markantný príklad funkčnosti našej utajené demokratické cenzúry, nemôže o nich ani uvažovať. Takých "tabu" a úmyselných skresľovania povojnovej histórie je určite oveľa viac. Tu som sa letmo a možno zjednodušene dotkol len jedného z nich, ktorý pokladám za akúsi špičku ľadovca.
Převzato a přeloženo z http://dolezite.sk/Hospodareni_zlocinnych_komunistu.html
